V krajoch slovenských i českých z času na čas stále nejeden hudobník, občas skôr len „člen kapely“ lamentuje, že metalu sa u nás nedarí, žiadna podpora pokiaľ možno z oficiálnych miest, nezáujem médií a podobne, skrátka bieda, hlad, hroby, nikto neocení tento ťažký životný zápas. Takže asi takto – nikto ťa nenúti, si menšinový žáner („se stim smiř“), žiť z toho proste nebudeš, nie tu, o dosť väčší frajeri v o dosť „požehnanejších“ krajinách chodia normálne do roboty. A s tými médiami opatrne, o metal sa zaujímajú vtedy, keď niekto s metalom spojený vyvedie nejakú hovadinu, potom čítame kvantá „múdrostí“, ktoré, pokiaľ rovno nepoškodia, celkom iste nepomôžu. Takže – nikto ti dnes za metal nerozhodí sandál, máš možnosti hrať, nahrávať, ak si trochu k svetu tvorca, aj to vydáš, takže miesto slzenia ako Škopková pri Angelike makaj, aby z teba prípadne aj niečo bolo, nikto to neoddrie za teba (blbec by bol). Ak sa ti nepáči, mrkni sa, ako to majú inde.

Povedzme si natvrdo, nekorektne a s dávkou nadsádzky, že Irán mal najbližšie k civilizácii naposledy za čias Perzskej ríše, a aj to si tá tamojšia s tou našou niekoľko storočí dávala dosť kruto po papuli. Čo tam majú v súčasnosti – nuž, v zásade ich vec, možno to tak chcú, alebo sú „napomínaní“, aby to tak chceli, lebo inak, však viete, niekde sa žeriavy nepoužívajú len pre účely výstavby.

V tvrdo islamskom režime čosi ako metalová hudba rozhodne nedostáva veľký životný priestor, skôr naopak, o čom niečo vie napríklad vokalista deathmetalových ARSAMES a organizátor iránskeho metalového diania Ali Madáršáhí, okrem iného majúci prsty v prinajmenšom jednom festivale „perzského metalu“, ktorý sa samozrejme konal v zahraničí, konkrétne v arménskom Jerevane. Zavreli ho za to, že v aute mal pustený metal, a donútili ho sa ostrihať. Na miestne pomery vlastne dobre obišiel, iránski policajti a tajná služba vedia zatknutým urobiť ešte o dosť odpornejšie veci, aké okúsili prinajmenšom niekoľkí - zvlášť mladí - protivládni demonštranti pred pár rokmi.

Aj v pomeroch, pripomínajúcich ešte o čosi „vylepšený“ postoj tunajších orgánov k metalu spred roku 1989, to tam však nejakých ľudí baví. Popri spomenutých ARSAMES podzemný svet pozná už aj pohrebných 1000 FUNERALS, blackmetalových SORG INKALLELSE, momentálne sa vo svete slam BDM snažia trochu vody namútiť taktiež BIRTH INFECTION. Niekoľko skupín či hudobníkov sa svojej hudbe radšej venuje v zahraničí – metalové archívy vám ukážu pár kapiel „now relocated“ do Nemecka, USA či aj na Ukrajinu.

Na hraniciach ilegality sa tu daria veci, kvalitatívne porovnateľné s tým, čo sa hrá v klasických metalových oblastiach, teda v Európe či Amerike. Ako príklad môže poslúžiť aj mladá, no mimoriadne ambiciózna teheránska pätica SCOX, ktorá to s prerazením na medzinárodnú scénu myslí vážne, a to nie len vyhláseniami na svojej domovskej stránke.

SCOX je bytosť, o ktorej sa bližšie dočítate v dielach „Pseudomonarchia demonum“ (Johann Wier, 1583) a „Goetia“ (S.L.MacGregor Mathers, 1904). Skupina s týmto názvom vznikla v roku 2010, odvtedy o.i. stihla zahrala na Highland Metal Festival 2012 v Arménsku (účasť na Persian Metal Festival 2012 musela zrušiť) a pripraviť debutový album.

Pokiaľ ide o hudobné aktivity, tak aktuálne ako aj minulé, okrem SCOX hudobníci nič iné nespomínajú. Medzi ich vzory však patria Chris Barnes, Chuck Schuldiner, Fredrik Thordendal, Alex Webster a George Kollias, a inšpiruje ich hlavne americký death metal 90. rokov, ako aj CARCASS, DECAPITATED alebo MESHUGGAH. Pozitívom je, že svoje idoly sa nesnažia okato napodobňovať, ide im skôr o to, tvoriť hudbu, ktorá by sa tej ich úrovňou vyrovnala.

Desať skladieb na „Psychedelic Philosophy“ prináša vyspelý, kvalitne zahratý a skomponovaný death metal, postavený skôr na údernosti, priamočiarosti a potemnenej atmosfére. Zároveň je však precízne zahratý a technickú kvalitu hráčov v ňom spoznáme bez toho, aby nám ju nasilu tlačili hoci aj na úkor celkového vyznenia, energie a nálady.

Po hudobnej stránke nesie death metal nádejných Iráncov zreteľný odraz 90. rokov, prevedený do súčasnosti prostredníctvom kvalitného moderného zvuku. O ten sa postarali v Parasignal Studios a znenie je naozaj vydarené, hutné, vyvážené a čitateľné.

Na náklepy pomerne bohaté skladby napriek deklarovanej hlavne zámorskej inšpirácii vyznievajú skôr európsky. Ich stavba a atmosféra mi tak trochu pripomína holandských TEMPLE – divoký, živlami búriaci kov smrti, bohatý na melodické sóla a vyhrávky. Tie na orientálny pôvod kapely pozornosť upriamujú len minimálne, snáď ešte menej ako v prípade NERVECELL z Emirátov. Zvuk a rýchle tempá mi zas miestami znejú ako brazílski WARCLOUDS, kde však prvý album, o ktorom pri prirovnávaní môže byť reč, bol dielom jediného človeka a bicie boli naprogramované. Tu je všetko od ľudí z mäsa a kostí a ten rozdiel skrátka počuť.

Kvalitnú hudbu podporuje aj dobrý hlboký  vokál, zhruba ako stret Barnesa na „The Bleeding“ a Corpsegrindera, ktorý ho v CANNIBAL CORPSE vystriedal.

Ak ste ešte s iránskym metalom do styku neprišli, SCOX by mohli byť viac než kvalitným prvým zoznámením, možno by sa dokonca po vypočutí „Psychedelic Philosophy“ vaše ďalšie očakávania nemuseli naplniť na sto percent. Celkom určite je tento album dôkazom, že dnes sa už ani na metal z „nepravdepodobných“ končín nehodí hľadieť extra zvysoka.